Základná škola Jána Smreka v Melčiciach-Lieskovom sa snaží vytvárať pre svojich žiakov podnety a impulzy, ktoré ich budú smerovať k rozvíjaniu pozitívnych stránok ľudskej osobnosti. Rešpekt, tolerancia, spolupráca, poznanie a tímový duch predstavujú základné piliere, na ktorých je pevne ukotvená naša filozofia. Vždy nás nesmierne teší, keď majú naši žiaci možnosť spoznávať nové veci, rozvíjať svoju tvorivosť a osvojovať si zručnosti, ktoré následne využijú v reálnom živote.
Jedným z projektov, ktorý prináša svieži vietor je partnerská spolupráca škôl v rámci európskeho vzdelávacieho programu Erasmus + s názvom „Bringing life-skills into the classroom“. Praktické zručnosti si účastníci osvojujú na rôznych virtuálnych stretnutiach, no najväčším lákadlom je možnosť vycestovať za hranice a zúčastniť sa na zahraničnej mobilite. Naše partnerské a spriatelené školy sa nachádzajú v Rumunsku, Poľsku, Turecku, Chorvátsku a Portugalsku. Každá vzdelávacia inštitúcia pripravuje štvordňový program s určitou témou. Okrem iného sa naši žiaci môžu čo-to naučiť o zdravej výžive, finančnej gramotnosti, no môžu získať aj rôzne informácie o environmentálnych problémoch, ktoré sužujú našu planétu a ovplyvňujú životy nás všetkých. Cieľom tohto programu je podnietiť mladých ľudí k aktivite, zmysluplnej činnosti, rozvíjať ich kritické myslenie, no okrem iného i zdokonaľovať sa v používaní cudzích jazykov.
Naše prvé dobrodružstvo sa začalo koncom marca. Pobyt na exotickej Madeire absolvovala naša výprava zložená zo šiestich členov: Mgr. Janka Lančaričová, Mgr. Radovan Vaško a štyria žiaci – Tomáš Plesnivý, Matej Sivčák, Liliana Tomková a Lenka Vašková. Zaujíma vás viac? Prečítajte si teda zopár riadkov z cestovného denníka tejto šestice.
21.3.2022
Je osem hodín ráno. Mnohí ešte spia, no my nastupujeme do mikrobusu, ktorý mieri na letisko neďaleko Viedne. Posledné slová a pozdravy od našich blízkych. Máme zostať v kontakte, pravidelne písať a najmä – posielať fotky. Veď kto to už kedy počul, aby zo základky niekto cestoval na Madeiru. Nech je to akokoľvek, všetci sa tešia. Niektorí sú aj nervózni – z letu. Ten bude trvať zopár hodín.
Vystupujeme z auta a berieme do rúk našu batožinu. Cestovné kufre vážia niečo pod 15 kilogramov, ešteže s nimi nemusíme chodiť ďaleko. Vchádzame do haly letiska a hľadáme náš terminál. Chvíľu čakáme, kým sa budeme môcť odbaviť a nájdeme správnu bránu. Niekoľkominútové čakanie nám spríjemňuje pohľad na roztopašnú mačku, ktorá sa tiež chystá na svoj prvý let. Dievčatá konštatujú, že by tiež chceli rovnakú, možno by neváhali ani uniesť stvorenie, ktoré sa prevaľuje sa sedadlách o kúsok vedľa. Z Videne poletíme do Lisabonu, cesta nám potrvá 3 hodiny a 30 minút. Neskôr v Lisabone prestúpime a poletíme až do Funchalu – na Madeiru.
Vzlietame! Srdce máme až v krku – teda, nie všetci, no najmä tí, ktorí nemajú veľa skúseností s týmto spôsobom dopravy. Tomáš v správnu chvíľu pripomína, že najbezpečnejšie je sedieť niekde v strede – vraj človek má najväčšiu šancu prežiť ak lietadlo spadne. Všetci sú z tejto poznámky veľmi nadšení a všetkých pomyslenie na takú situáciu veľmi upokojuje.
Pristávame v Lisabone s hodinovým meškaním. Pilot pred pristátím zahlásil, že kvôli prudkému dažďu a hustej doprave budeme približne hodinu krúžiť nad mestom – a tak sme teda krúžili. Nezostalo nám veľa času, a tak sme rýchlo vybavili všetky náležitosti a druhým lietadlom sme sa dopravili až na Madeiru. Letisko je pomenované na počesť najznámejšieho a najslávnejšieho rodáka – Cristiana Ronalda. Všetci miestni sú naňho veľmi hrdí a cudzinec túto pýchu cíti na každom mieste. Je to skrátka národný hrdina!
Na hotel prichádzame okolo desiatej v noci, rýchlo sa ubytujeme a zisťujeme, ako je to s večerou. Hotelový personál nás naviguje do najbližšieho nákupného centra, ktoré je vzdialené asi 3 minúty chôdze. Keďže sme veľmi hladní a počas nášho presunu sme nemali veľa času, zastavujeme sa pri Mc Donalde a všetci si objednávame výživnú večeru.
22.3.2022
Dnes máme voľný deň a chystáme sa ho využiť na spoznávanie blízkeho okolia. Po výdatných raňajkách v hoteli sa obliekame a ideme preskúmať zákutia tohto ostrova. Po prvých krokoch nám však v hlavách víri myšlienka, že sme akosi zle odhadli charakter miestneho počasia. V batožine máme nabalené teplé zimné veci, niekto si vraj vzal a termobielizeň. Je nám teplo, zhadzujeme bundy a mikiny a jedno je isté už teraz, niektorí ihneď po návrate na hotel zavítajú do odchodného centra s cieľom kúpiť si krátke nohavice a tričká. Ostrov je nádherný! Hýri pestrými farbami čudesných kvetov, bujná vegetácia sa ani v náznakoch nepodobá tej, ktorú máme doma. Všakovaké vône sa kde-tu objavia v povetrí a lákajú naše čuchové bunky. Pri pohľade na tmavé skaly a ostré útesy sa všetci zhodujeme na tom, že tento prenádherný ostrov má sopečný pôvod. Horniny, ktoré tvoria celý ostrov museli byť kedysi horúcou lávou. Živo si predstavujeme ako kedysi táto láva stekala až do mora. Morská voda vo vlnách naráža na ostré útesy. Neďaleko sme zahliadli pláž, smerujeme k nej. Nie je však piesočná, no tvoria ju okrúhle kamene. Sadáme si na pláž a ochutnávame mieste ovocie, ktoré sme si iba pred chvíľou kúpili v obchode. Banánay, ananás, marakuja... Všetko chutí akosi inak, sladšie. Po chvíli si vyzúvame topánky a kráčame smerom k moru. Hoci je voda studená, všetci cítia akúsi morálnu povinnosť otestovať kvalitu Atlantického oceánu na vlastných chodidlách. Po chvíli si opäť sadáme na pláž a vyháňajú nás až vlny, ktoré sa snažia dostať čo najbližšie k nám.
23.3.2022
Po raňajkách nastupujeme do autobusu a zoznamujeme sa s účastníkmi z ďalších krajín. Všetci sú nesmierne milí a priateľskí, tento týždeň bude super! Cesta ubieha celkom rýchlo. Chalani konštatujú, že byť vodičom autobusu na Madeire je veľmi nebezpečné a adrenalínové povolanie. Na príčine sú nikdy nekončiace serpentíny, ostré zákruty, kopce a úzke uličky. Miestnym však slúži ku cti, že vybudovali obrovské, ba priam až neuveriteľné množstvo tunelov, aby nemuseli prekonávať prudké kopce. Autobus stojí a všetci vystupujú. Nachádzame sa v meste Camara do Lobos, na miestnej základnej škole. Študujú tu žiaci v našom veku – od piateho až po deviaty ročník. Škola je pomerne veľká a členitá. Prekvapuje nás „prestávkový“ ruch – žiaci sa voľne pohybujú v areáli školy, niektorí spievajú, iní tancujú, veselo sa bavia či hrajú rôzne športy. Naši sprevádzajúci učitelia nás oboznamujú s tým, že na škole pôsobí bezpečnostná služba a učitelia nemajú dozory. V telocvični pre nás pripravili malú výstavu. Prezeráme si tradičné oblečenie, výrobky no i práce žiakov. Prechádzame takmer celou školou a navštevujeme aj hodiny matematiky – tie sa od tých našich veľmi nelíšia.
Na obed sme všetci spoločne vyrazili do reštaurácie Viola, ktorá sa nachádza v blízkosti školy. Jedlo, ktoré nám obsluha naservírovala nás poriadne prekvapilo. V duchu tradičných pokrmov, ktoré sú pre ostrovanov typické nám priniesli obrovské ražne, na ktorých bolo ugrilované bravčové mäso. Ražne zavesili na dômyselne skonštruovaný závesný systém nad stolmi, pri ktorých sme sedeli. Cítili sme sa ako barbari. Obrovské kusy mäsa sme z ražňov strhávali príborom a jedli sme ich.
Poobede sme vyrazili na vyhliadku Cabo Girao. Plošina vo výške približne 600 metrov nám ponúkla pohľad sa mesto, ktoré tam kdesi pod nami prekypovalo životom. Na presklenú plošinu sa neodvážili vstúpiť všetci. Pod nami sme sledovali morský príboj, domy, hotely, lesy...
Súčasťou dnešného programu bola aj návšteva a prehliadka mestečka Camara do Lobos a stretnutie s primátorom. Vyzeral ako otvorený a sympatický človek a jeho slová potvrdili, že náš úsudok bol správny. V príhovore povedal, že napriek rozdielom medzi národmi v Európe tvoríme všetci jeden celok a je potrebné, aby sme spolupracovali, vzájomne si pomáhali, komunikovali a takpovediac ťahali za jeden povraz.
24.3.2022
Druhý deň nášho oficiálneho programu sa začína prestavaním ň škôl a krajín. Všetci so záujmom počúvame, prezeráme si snímky a obrázky a porovnávame. Zisťujeme, že vzdelávanie v našej krajine a od iných tak veľmi nelíši. Miernu nervozitu v nás vyvolalo, keď nám oznámili, že my budeme prezentovať poslední. AJ tak sme to úspešne zvládli a všetkým sme dokázali, že v porovnaní so študentmi zo zahraničia sa nestratíme a nenecháme sa zahanbiť. Ďalšie aktivity súviseli s finančnou gramotnosťou. Naučili sme sa niečo o mzde, výdavkoch, daňovom systéme a oboznámili sme sa aj s rôznymi typmi účtov, bankových kariet či rôznymi druhmi poistenia.
Obed v školskej jedálni bol výdatný a chutný, každý si mohol vybrať, či dá prednosť mäsu alebo vegetariánskej alternatíve. S istotou môžeme povedať, že miestni obyvatelia jedia viac zeleniny ako my.
Po chutnom obede sme opäť zamierili do telocvične a hrali sme stolnú hru Minipoli. Naši učitelia nás potom opustili, keďže sa museli zúčastniť na spoločnom stretnutí. My sme mali príležitosť voľne sa porozprávať s našimi zahraničnými rovesníkmi.
25.3.2022
Pri pohľade na program mal dnešok byť jednoznačne najhektickejším dňom. Hneď ráno nás autobus zaviezol na mys s názvom Canical. Miesto nás očarilo a vyrazilo nám dych svojou krásou, teda nie len tou krásou ale aj silným vetrom. Mali sme čo robiť aby sme sa udržali na nohách. Canical je najvýchodnejším miestom na ostrove a vietor, ktorý prúdi od oceánu nemá žiadnu bariéru, ktorá by ho mohla spomaliť. Počasie bolo nádherné a z útesov sa nám núkal prekrásny výhľad na okolitú krajinu. Vynaložili sme priam nesmierne úsilie aby sa nám podarilo odfotiť a aby bola fotka pekná a dostatočne reprezentatívna. Vietor nám však spôsoboval obrovské prekážky a snažil sa nás zhodiť z nôh. Akoby nám chcel povedať, že všetka tá nádhera okolo nás má byť uchovaná v našich mysliach a ani tá najlepšia fotografia nikdy nedokáže sprítomniť okamih, ktorý sa odohrával tu a teraz.
O niečo neskôr nás autobus odviezol do múzea veľrýb. Tomáš a Maťo sa celý deň tešili práve na túto časť nášho programu. Múzeum bolo veľké a nové, plné zaujímavých informácií, modelov veľrýb a morských živočíchov. Expozícia bola rozčlenená na dva celky. Prvá časť nám približovala lov veľrýb na Madeire, ktorý bol v minulosti veľmi rozšírený. Dozvedeli sme sa takmer všetko o histórii. Videli sme člny, na ktorých posádka lovila veľryby, videli sme obrovské harpúny, dozvedeli sme sa viac o tom, aké produkty z veľrýb ľudia získavali a ako ich spracúvali. Súčasťou výstavy bola aj fotografia prvej ulovenej veľryby na ostrove. Nie každý sa vyrovnával s takými informáciami rovnako. Lov bol naozaj brutálny a chladnokrvný a určite ho možno označiť za barbarstvo. Druhá časť expozície bola venovaná jednotlivým druhom veľrýb a morských živočíchov, ktoré žijú v blízkosti ostrova. Pred vstupom dostal každý návštevník 3D okuliare, keďže súčasťou prehliadky boli aj interaktívne prvky. Dozvedeli sme sa aj o spôsoboch ochrany oceánskeho života a jeho dôležitosti.
Nasledovala opäť krátka cesta autobusom. Vystupujeme v mestečku Santana. Nachádzajú sa tu zachované tradičné obydlia miestnych obyvateľov. Opäť máme šancu dozvedieť sa viac o tom, ako tu kedysi miestni žili. Nádherné pestrofarebné domčeky, malé, no útulné. Slamená strecha a jednoduchý nábytok. Obyvatelia nepotrebovali k životu honosné sídla, príroda im dávala všetko, čo bolo nevyhnutné. Pri debate o spôsobe života nám portugalskí učitelia, ktorí nás sprevádzali nezabudli povedať ani o aktuálnych problémoch ostrovanov. Vraj sa na ostrove zmenšujú zásoby pitnej vody, a to v dôsledku nadmerného výrubu stromov a poľnohospodárskej činnosti. Z tohto dôvodu sa snažia opätovne zalesňovať kopce, ktoré boli kedysi pokryté hustými lesmi. Ďalším problémom je aj ochladzovanie podnebia. Vraj teploty klesajú každý rok a Madeirské letá nie sú vôbec také teplé ako zvykli bývať pred pár desaťročiami. Dôvodom je slabnúci Golfský prúd, ktorý do veľkej miery ovplyvňuje počasie a teploty na ostrove. Pri týchto slovách sa všetci zamýšľame nad tým, či už naozaj nie je čas postaviť sa týmto problémom tvárou a nezatvárať pred nimi oči. Je ešte hádam niekto, kto pochybuje o ich existencii a dôležitosti?
Opäť nastupujeme do autobusu a mierime vysoko do hôr. Tí, ktorí majú slabšie žalúdky sa držia sedadiel a nepozerajú sa von z okna. Stúpame až do výšky približne 1300 metrov nad morom. Zastavujeme a naše kroky smerujú do neďalekej reštaurácie. Na obed si objednávame tradičné špeciality – ryby. Jedlo je skvelé, čerstvé a chutné. S plnými bruchami šliapeme po turistickej cestičke strmo nahor. Smerujeme na vyhliadku „Balcoes“, kde si obzrieme nádhernú horskú prírodu. Ešte pred piatimi minútami nebolo isté, či sa na toto miesto dostaneme. Pre dážď boli naše plány takmer zrušené, no rozhodli sme sa, že trochu blata nás neodradí. Tí, ktorí svoje turistické ambície vzdali smerovali rovno do autobusu. My sme však boli odhodlaní doraziť do cieľa. Okrem iného nás k tomu motivovali aj naše rumunské a chorvátske rovesníčky obuté v bielych teniskách s rovnou podrážkou – tie sa statočne pasovali s blatom a vôbec im neprekážalo, že kedysi biele adidasky nenávratne zmenili svoj odtieň.
Posledná časť nášho dnešného putovania a objavovania nás prividela opäť o čosi vyššie. Tretí najvyšší vrch Madeiry – Pico de Areeiro sa týči do výšky približne 1800 metrov. Postupne sme stúpali do hmly, vnárali sme sa do oblakov a kde-tu sa objavili i zvyšky snehu. Už-už to vyzeralo, že obloha sa otvorí a my sa vznesieme nad sivý závoj, ktorý pred nami zahalil všetky tajomstvá ostrova, no nakoniec sa to nepodarilo. Prekvapil nás opäť iba silný vietor, ktorý sa do nás opieral.
Večer sme boli všetci unavení a vyčerpaní. Uvedomovali sme si, že náš čas na tomto prekrásnom ostrove sa pomaly chýli ku koncu. Po dnešnom dni sa každý aspoň na pár minút musel cítiť ako nejaký stredoveký objaviteľ a cestovateľ – napríklad ako Fernão de Magalhães, ktorý bol mimochodom tiež Portugalec. Áno, veď taký cestovateľ sa pohyboval úplne inak, nemal autobus ani lietadlo a len tá cesta loďou sem mu musela trvať večnosť, nehovoriac, že všade chodil pešo... Ale aj tak, kúsok toho objaviteľstva mal v sebe každý z nás.
26.3.2022
Posledný deň nášho programu je tu, nikomu sa nechcelo vstávať, keďže miera únavy je už značná. Predsa, za tak krátky čas sme zažili kopu dobrodružstiev, našli sme veľa nových priateľov a videli mnoho rozmanitých vecí, dozvedeli sa rôzne zaujímavé informácie. Predpoludním sme vyrábali prasiatka na peniaze. Najmä Lenka a Lilly mali radosť z toho, že môžu niečo tvoriť, vyrábať. Maťo a Tomáš sa však tiež nenechali zahanbiť. Pozornosť na seba upútalo najmä Tomášovo vytuningované prasa. Nasledovalo slávnostné odovzdanie certifikátov o absolvovaní tejto mobility. Neskôr sme sa presunuli do školskej jedálne a naobedovali sme sa.
Poobede sme vyrazili do Mesta Funchal, niektorí si nakúpili suveníry, iní si šli prezrieť múzeum Cristiana Ronalda. Áno, okrem letiska má aj vlastné múzeum. Obyvatelia Madeiry sú naňho právom hrdí – veď je to jeden z najlepších futbalových hráčov sveta. Pred múzeum môžete obdivovať sochu s jeho podobizňou v nadživotnej veľkosti, nie je možné nevšimnúť si ju. Denne sa pri nej fotia stovky ľudí a keďže futbal je populárny aj u nás, aj my sme si s ním jednu urobili.
Posledná časť našej cesty po ostrove nás zaviedla k lanovke. Z diaľky vyzerala celkom neškodne, no po nasadnutí do kabínky mnohí stratili reč. Prevýšenie, ktoré prekonáva počas dráhy je značné a miestami sa ocitnete naozaj vysoko nad cestami, údoliami či domami. Lanovka nás dopravila až k palácu Monte, ktorý sa týči nad mestom. Jeho súčasťou sú tropické záhrady s rozlohou 70 hektárov, no aj expozície minerálov a sôch. Samotná prehliadka môže trvať až šesť hodín, my sme však žiaľ toľko času nemali. Tropické záhrady hýrili pestrými farbami, nachádzali sa tu jazierka, no i rôzne sochy dovezené z ázijských krajín, ktorých hodnota je nevyčísliteľná. Bujná vegetácia, ktorá nás obklopovala pochádzala z rôznych kútov sveta, od Austrálie až po Áziu. Návštevníkov iste zaujme aj znázornenie histórie Portugalska na desiatkach vyobrazení, ktoré sú zložené z typických madeirských keramických dlaždičiek – človeku je až ľúto, že neovláda portugalčinu. Zaujímavosťou je, že na tomto mieste zomrel a je pochovaný, posledný rakúsky cisár, uhorský a český kráľ z rodu Habsburgovcov – Karol I.
Posledný spoločný večer sme zakončili slávnostnou večerou. Myšlienkami sme však už boli pri zajtrajšom ráne. Čakal nás skorý budíček a namáhavá cesta späť domov. Ako sa ukázalo, naozaj bola namáhavá. Plánovali sme návštevu Lisabonu, keďže na letisku sme mali stráviť až osem hodín. Nakoniec sme tento plán nemohli uskutočniť, keďže na letisku nebola žiadna úschovňa batožiny a niektorí z nás mali dokonca poškodenú batožinu. Snáď sa nám to podarí niekedy nabudúce.
Sme vďační, že naši žiaci mali možnosť nadviazať nové priateľstvá, spolupracovať na medzinárodnej úrovni so zahraničnými žiakmi, že mohli preniknúť do kultúry a života, ktorý sa zdá byť tomu nášmu tak vzdialený. Veríme, že práve toto je cesta, ktorá v mladých ľuďoch dokáže zakoreniť zmysel pre zodpovednosť, empatiu, pochopenie a vzájomný rešpekt. Základná škola Jána Smreka v Melčiciach-Lieskovom chce každému žiakovi podať pomocnú ruku a vytvoriť vhodné prostredie pre vlastný rozvoj. Chceme ukázať všetkým žiakom, aká potrebná je vzájomná spolupráca a pochopenie na medzinárodnej úrovni a že hranice sú častokrát postavené iba v našich mysliach. Otvorme sa svetu, tvorme spoločne lepšiu Európu, upriamujme pozornosť na to, čo je skutočne potrebné a na to, čo nás všetkých spoločne posúva k našim cieľom.
Mgr. Radovan Vaško (ZŠ s MŠ Jána Smreka, Melčice-Lieskové)